A bolo to. Pomaly sa otočila dozadu a zasmiala sa. Aká krása! Tam, ani nie pár metrov za ňou, stáli dva domy, za nimi sa začínal hustý, príjemne zelenkavý listnatý les a nad tým všetkým bola obloha taká modrá, až sa zdalo modré všetko okolo. Vykročila k domom. Boli svetložlté, s červenými škridlovými strechami a krásnymi veľkými oknami, v ktorých sa odrážal začínajúci západ slnka. Až vtedy si všimla, že modrá obloha už postupne prechádza do krvavočervenej. Na chvíľu sa zarazila, ale len na veľmi kratučkú... a pokračovala ďalej.
Bola hladná, hladnejšia než kedykoľvek predtým. „Ideme tam?“ spýtala sa sama seba s prekvapením i radostným očakávaním. Nikdy si nemyslela, že nebude ani trochu cítiť strach. Ale ten jej v tej chvíli ani neprišiel na rozum. To už ale bola tam, pri dverách, jedného z domov, s veľkým mosadzným klopadlom. Prešla po ňom prstami. Rozhodnutá zaklopať ho pevne chytila. Bolo studené a teplé zároveň, zdalo sa jej, že ho drží už celú večnosť, preto ním rýchlo zaklopala na jemne vyrezávané drevené dvere, zrejme z dubového dreva.
Do očí sa jej odrazil lúč slnka od okna, zrazu nič nevidela, len počula ako sa dvere náhle otvorili a niekto alebo niečo veľmi chladné ju potiahlo dnu a prudko zabuchlo dvere. Z toho zvuku ju rozbolela hlava a potom i celé telo, uvedomila si, že ešte stále nič nevidí... Akoby z diaľky z nejakej jaskyne k nej doliehali hlasy, nedokázala ich rozoznať, nerozumela, čo hovoria, telo aj tvár mala ako v ohni, horúce, priam žeravé, z úst sa jej ťahal výkrik...
„Zrejme už nikdy nebude vidieť...“
Znovu pozrela na tie krásne domy a rozhodla sa, že radšej zostane tam. Pomedzi šušťanie listov na stromoch, krásny štebot vtákov a bzukot hmyzu v tom nádhernom letnom večeri, začula dlhý vysoký zvuk pripomínajúci záznamník na telefóne. „Áno, nechajte mi odkaz, už tu nie som..“
ráno... morning...
snake
my hand
tož moja haluz... jediný výtvor pod vplyvom psychoaktívnych látok...
I am losing U...
kid
